Mám veľa toho, čo by som si prial, aby Boh urobil na Slovensku. Zhrniem to do troch kategórií. Ponajprv túžim, aby meno Ježiš Kristus bolo na Slovensku vzácne, a aby ho cirkev urobila vzácnym. Je veľa príležitostí a spôsobov, ako to urobiť. Ako druhé si prajem, aby cirkev mala Boží vplyv. Máme byť svetlom, soľou a vôňou. A po tretie je dôležité zameranie na cirkev zvnútra. Cirkev je tvorená zbormi, a preto si prajem, aby zbory boli zdravé, pevné a rastúce. Aby Pán pridával zachránených nielen zvonku, ale aj aby naše deti a vnúčatá neodchádzali do sveta, ale ostávali v zbore. Prial by som si, aby tieto cirkevné zbory boli materské, aby každý zbor mohol založiť iný zbor.
Túžim, aby sme niesli čistotu evanjelia. Máme obrovskú výsadu, že máme názov Apoštolská cirkev. Prvá cirkev si o to musela tvrdo zabojovať, my sme to dostali, poviem obrazne, do vienka. Takže mojou túžbou, víziou je, aby sme si držali toto učenie prvej cirkvi, učenie apoštolov.
Jak to teď bude ve vašem domovském sboru, mají za vás náhradu?
Vodca vedie, ale aj buduje. V Košiciach máme širší tím, sme piati pastori vo vedení, pretože ako najväčší zbor na Slovensku si to aj vyžaduje. Mám za seba náhradu, ale tento prechod bude dlhší. Keďže som senior pastorom tohto zboru od roku 1990, nechceme robiť náhle zmeny. Ostávam vo vedení s tým, že sa presunú výkonné právomoci.
Stejně, jako jsme se ptali bratra Janka Lacha, jak se bratr Ján Liba obrátil? :-)
Zvyknem hovoriť, že najkrajší deň v mojom živote bol, keď som sa obrátil, a druhý, keď som sa oženil. Na deň znovuzrodenia sa spravidla nezabúda, mal som skoro 20 rokov. Na môj život vplývalo viacero vecí, začnem preto od svojho detstva. Pamätám si na deň, keď do nášho domu prišlo Božie svetlo a moja mamka prijala Pána Ježiša. V malej dedinke na východe Slovenska neďaleko poľských hraníc to však vyvolalo vlnu pobúrenia, a ako šesť – sedemročný chlapec som musel čeliť prenasledovaniu vo forme vysmievania sa, odmietania. Potom však uveril môj dedko, ktorý bol kostolníkom, a teda váženým občanom v dedine, tiež babka odovzdala svoj život Pánovi. Ďalší zážitok bol v trinástich rokoch, keď som skoro zomrel na silnú otravu žalúdka. Teplota tela mi klesala a lekári nedávali nádej na život. Skupinka veriacich sa však modlila a Boh ma uzdravil. Vedel som to, pretože Boh mojej duši hovoril, že budem žiť a budem rozprávať Božie veci. A nasledujúci silný moment, ktorý viedol k pevnému rozhodnutiu pre Pána, bol v období, keď som už chodil do práce. Ako kolegovia sme išli na jednu oslavu narodenín do reštaurácie. Keď som tam sedel, vnímal som silné oslovenie Ducha Svätého, ako sa ma pýta, čo tu robím. Poprosil som šéfa, ktorý jediný mal vtedy auto, či by ma nemohol odviezť na Pereš (mestská časť Košíc, miesto stretávania sa a modlitieb veriacich). Bolo tam zídených asi desať, pätnásť ľudí. Nikto mi nedával výzvu, predsa som cítil silné volanie Ducha Svätého. Mal som pocit, na ktorý nikdy nezabudnem, ako keď je niekto odsúdený na smrť a dostane milosť. Vtedy som dostal Božiu milosť. Rozhodol som sa, že chcem žiť len pre Pána.
Keď som sa rozhodoval, či ísť do služby pastora, bolo to v období komunizmu. Povolanie mi bolo jasné. Vedel som, že ma Boh zavolal do tejto práce. Ale človek sa pýta: Do tejto služby? Pastor? Na plný úväzok? V jeden deň som prežil niečo zvláštne. Z ničoho nič som onemocnel, ľahol som si v horúčke do postele a v tom momente som tvrdo spal. A v tej chvíli som bol v nebi. Prišiel ku mne Pán Ježiš a položil na mňa svoje ruky. Plakal som ako malé dieťa. Bolo to niečo nádherné. Zrazu som vedel, že som pastor, pretože som stál na pódiu. Keď som sa zobudil, bol som úplne zdravý. Bolo to silné uistenie.
To je nádherná tečka za naším rozhovorem. Moc vám oběma děkujeme za váš čas a přejeme vám moudrost a Boží požehnání do další služby, slovenské AC plynulý růst a spoustu znovuzrozených lidí. Kéž je jméno Ježíš ve vážnosti nejen na Slovensku, ale i v Česku!
–i+jb–
Rozhovor zpracovala Daniela Gregová
