Ako každá závislosť, aj anorexia často začína veľmi nenápadne a nevinne snahou schudnúť pár kíl. Ak sa to podarí, narastá motivácia a pevná vôľa, posúva sa hranica cieľovej váhy. Je všeobecne známe, že k anorexii majú bližšie práve ctižiadostivé a rozhodné mladé dámy so sklonom k perfekcionizmu. Postupne sa vytvára závislosť na pocite hladu a fyzickom cvičení sprevádzaná vážením, neustálym sledovaním sa a premýšľaním o jedle. Chudnutie je len primárnym (u trpiacich žiadaným) znakom anorexie. Oveľa menej sa však hovorí o ďalších následkoch, ako je napr. ohrozenie činnosti srdca, výkyvy hladiny hormónov, gynekologické problémy až úplná strata menštruácie, nabúranie funkcie štítnej žľazy, tráviace a vylučovacie ťažkosti, lanugo (páperovité ochlpenie na koži), strie, scvrkávanie ďasien a chodidiel, ale predovšetkým psychické poruchy, problémy so sústredením sa, strata motivácie, depresívne stavy, nespavosť apod.

Pochopenie a liečba anorexie sú neľahké úlohy. Jedlo je liekom, priberanie nutné a zaručené, a to sú presne tie dve veci, ktorých sa ľudia trpiaci na anorexiu hrozia zo všetkého najviac. Uzdravenie nie je možné bez nadobudnutia zdravej váhy a uzdravovací proces bez jedenia. Ide však predovšetkým o mentálny problém a postoj samého k sebe. Počas nezdravého chudnutia si človek neuvedomuje, ako jeho podvýživa a pokrivený obraz o sebe dáva nárast akejsi iracionálnej sile tejto nemoci. Ľudia trpiaci anorexiou priznávajú, že v konečnom dôsledku to ako vnímajú svoje telo je natoľko skreslené, že čím sú chudší, tým tučnejší sa cítia. Nie je možné fyzické uzdravenie bez zmeny mysle a postoja. Mnoho lekárov práve preto konštatuje, že liečba anorexie je takmer nemožná. Podľa štatistík len 30 % priznaných anorektikov dosiahne zdravý stav, také isté percento zomiera a zvyšok sa celý život zmieta v bludnom kruhu porúch prijímania potravy.

Podobne ako pri alkoholizme či iných závislostiach tento svet hovorí „Raz anorektik, navždy anorektik.“ V praxi to znamená, že hoci sa dosiahne nejaký stav abstinencie, pokušenia, myšlienky a výčitky svedomia ostávajú. Nie tak u skutočného oslobodenia. Keď vás Syn oslobodí, budete naozaj slobodní (J 8,36). Ako kresťania si potrebujeme uvedomiť, že ide o spôsob sebatrýznenia, ktorý je v protiklade s Božou vôľou. Vychádza zo sebacentrizmu a sebanenávisti a vedie k sebazničeniu. Každý, kto koketuje s anorexiou, zahráva sa s duchom smrti!

Z bahna zúfalstva do slobody

Tento zdĺhavý teoretický úvod vôbec nie je náhodný, ako ani fakt, že to ovládam. Nanešťastie som si anorexiu vyskúšala na vlastnej koži v čase, keď sa o tom ešte verejne nerozprávalo.

Že som „tučná“ som si uvedomila asi v 12 rokoch. Presne si pamätám ten moment, keď som sa na seba pozrela a zhrozila sa. O pár týždňov neskôr mi školská lekárka do zdravotnej karty napísala strašné slovo „obezita“. Najbližšie tri roky boli sprevádzané hanbou, nosením širokých vecí, odťahovaním sa od kolektívu, výčitkami svedomia pri každom jedle a obávaním sa hodiny telesnej výchovy, keď sa budeme vážiť. Hanbila som sa jesť na verejnosti, mala som pocit, že všetky oči sú uprené na mňa a ľudia krútia hlavami mysliac si, ako môže taká tučná ešte niečo do seba tlačiť? Trpela som pohľadom na štíhle spolužiačky i sestry, neustále som sa porovnávala, trpela som závisťou a nenávidela svoje telo. Upadala som do sebaľútosti. Rozhodnutie s tým niečo radikálne urobiť prišlo, keď zrazu dve z mojich pomerne chudých kamarátok začali s diétami a cvičením. Viditeľne im to fungovalo. Postupne som aj ja začala s vyhýbaním sa určitým potravinám, zmenšovaním porcií, vynechávaním jedál, nadmerným pitím čistej vody na zahnanie hladu a pod. Čím ďalej tým viac som sa zamotávala do sietí klamstiev, strachu a závislosti na mojom novom životnom štýle. Nenávidela som jedlo a predsa som nepremýšľala nad ničím iným. Mala som strach, že doma objavia, čo robím a zakážu mi to, ale ešte väčší bol môj strach z priberania. Zároveň som sa však hrozila predstavy, že už nikdy v živote nebudem môcť zjesť nič kalorické a stravovať sa normálne, ak nechcem pribrať. Neskôr sa pridal strach z neplodnosti, keďže sa začali objavovať ďalšie symptómy anorexie. Žila som pod neustálymi výčitkami svedomia, vyčítala som si každú kalóriu, každú krivku na tele, každý pribratý gram. Stala som sa závislá na niekoľkohodinovom cvičení denne a pocite hladu. Niekoľkokrát za deň som sa stavala na váhu. Každý schudnutý gram slúžil ako motivácia k ďalšiemu chudnutiu, každý pribratý gram k ďalšiemu odsudzovaniu sa a následnému zvýšenému sebatrýzneniu (cvičením a hladom). Sústavne som myslela na jedlo, nejedenie, váhu, cvičenie, plánovanie, časovanie, počítanie a vymýšľanie, čo z toho, čo máme doma v chladničke môžem zjesť bez toho, aby som pribrala... V priebehu roka a pol, práve v čase, keď som prudko rástla a vyvíjala sa, som schudla vyše 20 kg. Okolie ma prestalo chváliť za to ako dobre vyzerám, videla som zdesenie v mamkiných očiach, keď sa dívala na moje trčiace kosti. Ja som sa však stále videla tučná. Svoje chudnutie a fyzické cvičenie som brala ako súčasť sebadisciplíny a taktiež som sa často postila.

Celý ten čas som slúžila Pánovi a miestnemu zboru a volala po krste v Duchu Svätom. Po asi roku chudnutia sa k mojim intenzívnym modlitbám pridala ešte jedna prosba o konkrétny zdravotný problém. Netušila som, že to všetko spolu súvisí, jednoducho som volala o uzdravenie. V jeden večer na modlitebnom stretnutí u nás doma Duch Svätý zostúpil mocným spôsobom. Ležala som na svojej tvári, triasla sa na celom tele a začala k Bohu volať v nových jazykoch. V tom momente mojím telom prešla obrovská moc, ktorá zmenila všetko v jednom okamihu. Tak ako neviem racionálne vysvetliť mentálny stav anorexie, tak isto neviem opísať zázrak toho, že bez akýchkoľvek pokynov som na druhý deň začala normálne jesť, bola som uzdravená zo všetkých zdravotných problémov bez následkov a prežila som veľkosť Božej lásky a vlastnej hodnoty. Až niekoľko rokov neskôr som sa dozvedela o PPP, ich príznakoch a trvalých následkoch. Aj napriek tomu, že som nepoznala svoju diagnózu ani jej vážnosť, Pán ma vytrhol zo všetkých jej spárov, a som mu za to dodnes nesmierne vďačná. Predsa by som však rada zdôrazniť, že nie je tak dôležitý spôsob, akým ma Boh uzdravil, ako to, že On má tú moc a môžeme za Ním smelo prísť aj s týmto problémom.

Varuje nás Biblia pred anorexiou?

Alebo či neviete, že vaše telo je chrámom Svätého Ducha, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nie ste sami svoji? Lebo ste vykúpení za veľkú cenu. Nože teda oslavujte Boha svojím telom a svojím duchom, čo je oboje Božie. (1Kor 6,19-20)

Anorexia ako aj ostatné PPP pramenia z neprijatia samého seba

Biblia zaznamenáva v 1. kapitole Genesis, že keď Boh stvoril človeka, povedal, že to bolo veľmi dobré. Na svoj obraz ho stvoril. Žalm 139,13–14 píše: Usnoval si ma v živote mojej matky. Oslavovať ťa budem preto, že som hrozne a predivne utvorený. Pán Ježiš nám pripomína, že nie sme schopní svojimi starosťami zmeniť svoju postavu (Mt 6,27) a radí podobné snahy medzi neveru, prirovnáva to k správaniu sa pohanov. To, ako sa správame sami k sebe, vzdáva alebo nevzdáva Bohu chválu. Neprijatie samého seba a sebanenávisť je v rozpore s Božou vôľou a s Jeho plánom pre človeka. Či si to chceme alebo nechcem priznať, v konečnom dôsledku ide o vzburu (keď sa človek snaží vziať kontrolu nad sebou do vlastných rúk) a neveru (pochybujúc o Božej dobrote, láske a dobrých zámeroch), čiže o jasne definované hriechy.

V neposlednom rade sme vyzývaní milovať svojho blížneho ako samého seba (Mk 12,31; Gal 5,14), muži milovať svoje ženy ako svoje vlastné telo (Ef 5,27) a Pán sľubuje starostlivosť o svoju cirkev tak, ako sa človek stará o svoje vlastné telo (Ef 5,29). Nič z toho nie je možné, ak nenávidíme svoje vlastné telo. Ak sme presvedčení o Božej láske, múdrosti a zvrchovanosti, je pre nás prirodzené povedať: „Pane, predivne si to učinil.“ Či povie útvor o tom, kto ho utvoril: Nerozumie sa tomu? (Iz 29,16) Lebo sme Jeho dielom, stvorení v Kristu Ježišovi, s jasným zámerom a zvrchovaným plánom (Ef 2,10).

PPP ničia telo rýchlosťou rakoviny

Poruchy príjmu potravy sú vážne, život ohrozujúce ochorenia, ktoré ovplyvňujú človeka po fyzickej, psychickej i duchovnej stránke. Nehovoríme len o nejakom prechodnom stave, fáze, nie je možné dostať anorexiu, bulímiu, či záchvaty prejedania sa na určitý čas. Samotný fakt, že ide o závislosť hovorí o duchovnom otroctve, z ktorého sa človek sám nedokáže vymaniť. Ide o skutočné, komplexné a devastujúce stavy s vážnymi až fatálnymi následkami na zdravie, vzťahy a život človeka, ktoré nemajú nič spoločné so staraním sa o chrám Ducha Svätého a protivia sa Božiemu zmýšľaniu a Jeho plánom. Lebo ja znám myšlienky, ktoré myslím o vás, hovorí Hospodin, myšlienky pokoja a nie zlého, aby som vám dal šťastnú budúcnosť a vaše očakávanie (Jr 29,11). Pokoj a odpočinok je presne to, čo ľudia trpiaci na PPP strácajú skôr, než sú spozorované akékoľvek ďalšie príznaky.

PPP odpútavajú našu pozornosť od podstatnejších vecí

Božie slovo nás varuje pred márnou ctižiadosťou (Fp 2,3–4) a priťahovaním pozornosti výzorom (1Tm 2,9). Práve naopak, zdôrazňuje nám aká klamlivá a pominuteľná je krása vonkajšieho človeka (Pr 31,30; 1S 16,7) a vyzýva k skrášľovaniu vnútorného človeka. Vyzdvihuje pobožnosť nad fyzické cvičenie (1Tm 4,8), pokoru, tichosť a poslušnosť nad vonkajšie ozdoby, krásu vnútorného človeka ako drahocennosť pred Bohom i ľuďmi (1Pt 3,3–4). Boh prichádza a hľadá poklad, ktorý On sám do nás vložil. Nezakrýva však pred nami túto pravdu, že ten poklad máme v hlinených nádobách, aby zvrchovanosť moci bola Božia a nie z nás (1K 4,7). Preto neustávame, ale ak sa aj náš vonkajší človek ruší, vnútorný sa obnovuje deň čo deň. Lebo terajšie kratučké ľahké nášho súženia nám pôsobí prenesmierne veľkú večnú tiaž slávy, keď nehľadíme na veci, ktoré sa vidia, ale na veci ktoré sa nevidia. Lebo veci, ktoré sa vidia, sú dočasné; ale tie, ktoré sa nevidia, sú večné.

Slávka Fridrichová,

AC Hustopeče