Asi dva roky predtým, ako som uveril, som chcel zistiť, ako funguje tento svet. Začal som sa preto zaoberať rôznymi konšpiračnými teóriami a podobnými záležitosťami. Čím viac som do toho prenikal, tým viac som zisťoval, aká obrovská beznádej je na tomto svete, že vôbec nemá význam nejako tu fungovať. Rozmýšľal som, aký význam má rodičovstvo, keď naše dve deti vlastne nemajú žiadnu budúcnosť.

Pochádzal som z ateistickej rodiny, takže som absolútne neakceptoval žiadnu vieru, iba som vždy veril v seba. Ešte dávnejšie predtým som sa snažil čítať Bibliu, ale len preto, aby som mohol oponovať kresťanom, že sú tam napísané hlúposti. Samozrejme nič som v nej nedokázal vnímať.

Moja manželka sa znovuzrodila asi tri alebo štyri roky skôr ako ja. Vnímal som niečo také, že zrazu sa z nej stal kresťan, ale akosi som tomu nedával nijaký dôraz. Keď som prišiel domov, boli pustené nejaké chvály. Potom mi manželka začala posielať Božie slovo do práce. Keď bolo dlhé, tak som si ho nečítal, keď bolo krátke, tak som si to prečítal. ?

Ako mi posielala tie verše, zrazu sa situácia začala meniť. Pociťoval som nejakú úzkosť alebo rozcitlivenosť, ale nevedel som, čo to je. Teraz už viem, že Pán na mne pracoval, pretože bratia a sestry sa za mňa v zbore modlili, a to celé tri roky. Medzitým, ako to všetko prebiehalo, Mirka ma žiadala, aby som šiel do zboru. Ako ateista si viete predstaviť, aký som mal na to názor, ale i napriek tomu som s ňou návštevu zboru absolvoval. To, čo som si myslel o tých ľuďoch, by som radšej nekomentoval.

Raz sme boli spolu na evanjelizácii brata Kolendu v Brne, ale vydržal som tam asi tri minúty a vrátil sa do auta. Po nejakom čase sa ma opäť opýtala, či by som s ňou nešiel na evanjelizáciu do Košíc. Dvakrát, trikrát to spomenula a potom neviem prečo, som povedal, že idem. Keď som vošiel dovnútra Steel Arény, hneď som mal pocit, že potrebujem plakať. To bolo pre mňa ako drsného chlapa nepochopiteľné. Vyšiel som von a tam to bolo v pohode. Znova som išiel dnu a znova ten pocit. Po kázni bola výzva, či by sme nechceli ísť do modlitebného tunela na krst Duchom Svätým. Manželka chcela ísť, tak sme šli. Čakali sme dlho v rade, bolo tam veľa ľudí. Tí ľudia začali odpadávať a výskať a ja som si hovoril, že to je nahraté a čo to tu na mňa skúšajú. Pred tým tunelom som prvýkrát v živote hovoril s Bohom. Povedal som mu ešte s riadnou dávkou arogancie, že Bože, keď teda si, tak mi to teraz dokáž. Tak sme vošli do tunela. Moja manželka bola odrazu nejaká ťažká… Pozrel som sa na ňu a ona ležala na zemi… Nevnímal som, že by sa vtedy niečo stalo, ale keď sa ma o dva týždne opýtala, či s ňou opäť nejdem do zboru, tak som povedal, že samozrejme, a tešil som sa na to! A tešil som sa až tak, že som bol pripravený prijať Pána Ježiša Krista za svojho Pána a Spasiteľa. Vôbec som nevedel, prečo to idem robiť, ale jednoducho som pociťoval túžbu. Keď bola výzva, vyšiel som, prijal som Pána Ježia Krista za svojho Pána a Spasiteľa a vtedy som pochopil, že aj drsní chlapi vedia plakať. ? Asi tri dni som činil pokánie a Boh sa odvtedy obrovským spôsobom oslávil v mojom živote a v živote mojej rodiny. Teraz viem, že v Košiciach som srdcom uveril na spravodlivosť, aby som o dva týždne vyznal ústami na spasenie.

V priebehu týždňa ma Pán zbavil všetkých závislostí, ktoré som na počiatku spomínal. Fajčiť som prestal spôsobom, že som jednoducho prestal fajčiť. Boh mi obnovil pľúca, pretože som znovu dokázal preplávať tridsať metrov pod vodou, naraz som vedel dýchať. Je to neuveriteľné, ale zbavil ma závislostí na drogách, pokri, alkohole… Som mu za to veľmi vďačný, a taktiež za to, že som dostal obrovský pokoj do srdca. Už ma vôbec netrápi fungovanie sveta, pretože viem, ako to je, že my sme víťazi v Pánu Ježišovi Kristovi. No a odvtedy je tých svedectiev s Pánom obrovské množstvo.

Ján Kohout

Betania – AC Dubnica nad Vahom