Posledné mesiace môjho života boli skutočným kolotočom. Každé ráno som nasadla na koňa a ten sa nezastavil do neskorého večera, kedy som už od únavy vypadávala zo sedla. A to ma ešte čakalo sadnúť za počítač a tvoriť slová a vety do mojej diplomovej práce s vedomím, že tých pár hodín noci, ktorá mi ostane, bude zhruba každú hodinu prerušená mojou malou dcérkou, ktorá si bude pýtať mlieko. V skutočnosti má ten každodenný kolotoč akýsi špirálovitý charakter. Postupne vás vťahuje viac a viac do seba a vy za chvíľu zabudnete, ako vlastne vyzerá ten svet mimo vás, čo so sebou nesie rôzne následky.

Vyhliadka toho, že budeme môcť na týždeň s rodinou odísť na miesto, kde jediným programom budú skupinky, modlitby a duchovné zhromaždenia, niekto iný bude variť a umývať riady, špinavé prádlo budeme hádzať do jednej tašky, miesto, kam si nevezmem počítač, pretože na internetové pripojenie sa nikdy nebude dať spoľahnúť, a kde v čase dcérkinho poludňovania si budem môcť čítať knihu, alebo si k nej ľahnúť, mi prišla ako sen. Samozrejme, že sme si to museli poriadne premyslieť. Kolotoč sa totiž nezastavil a termíny sa blížili. Práca ešte nebola ani zďaleka dopísaná a v čase jej odovzdávania sme sa mali sťahovať. Manžel ukončoval pracovný pomer. Môžeme si to vôbec dovoliť? Keď sme sa o tom niekoľkokrát rozprávali, vychádzalo nám, že to bude šialené rozhodnutie po každej stránke, ale v konečnom dôsledku si vlastne nemôžeme dovoliť sa nachvíľu nezastaviť.

Spomenula som si na istý príbeh z Biblie. Ježiš volá svojich učeníkov, aby s Ním zdieľali čas skupinovej samoty, pretože „mnohí prichádzali a odchádzali a oni nemali ani kedy jesť.“ „Poďte vy sami osobitne na pusté miesto a odpočiňte si trochu.“ (Mk 6,31) Pán Ježiš často sám odchádzal na osamotené miesta, aby sa modlil (napr. L 4,42; 5,16; 6,12), ale táto situácia je iná. Berie so sebou učeníkov preč od každodenných povinností, služby a od ostatných ľudí. Ako sám hovorí, jediný zámer je odpočinok. Odľahlé miesto je nutné na prečistenie mysle a skúmanie srdca, či na novú silu. Bez ohľadu na to, ako táto konkrétna situácia nakoniec dopadla (ľudia ich našli aj tam), môžeme si všimnúť, aký dôraz dáva Biblia od prvých stránok na odpočinok. Ponajprv výrokom, že Boh odpočíval na siedmy deň, čo bol základ pre ustanovenie každotýždenného sabatu (Gn 2,1–3; Dt 5,12–15). Neskôr jednotlivé židovské sviatky zahŕňali jeden až sedem dní odpočinku. Výsledkom bolo, že zhruba 70 dní v roku sa nemohla vykonávať žiadna bežná práca. Takýto odpočinok teda zahŕňal fyzický oddych od každodennej práce, ale zároveň prinášal duchovné občerstvenie.

Samozrejme, že odpočinok nasleduje po práci. Nová sila v práci je zase dôsledkom dobrého odpočinku. Biblia nemá milé slová pre zaháľačov a lenivcov (napr. Pr 6,6–11; 1Tm 5,13; 2Te 3,6.10). V Mt 11,28–30 Pán pozýva všetkých, „ktorí pracujú a sú obtiažení“, aby prišli k Nemu a On im dá odpočinutie. Jedine s Ním nájdeme odpočinok nielen pre naše telá, ale aj pre naše duše (verš 29).

Duchovné sústredenie na Dlouhých Stráních bolo pre nás takýmto odpočinkom, a to nie prvý krát. Vytrhnutie z každodenného kolobehu môže byť samo o sebe prospešné, o čo viac, keď sa stretne s takým duchovným pokrmom a intenzívnymi modlitbami. Napriek tomu, že moja účasť na spoločnom programe bola obmedzená ročnou dcérkou a jej režimom, Boh so mnou jednal a dotýkal sa ma nad moje očakávania. Mala som čas a možnosť sa nakrátko obzrieť do minulosti, ale hlavne pozrieť vpred, ďalej za povinnosti najbližších dní a vidieť, že Boh nás už dávno nielen predišiel, ale vyzbrojil všetkým potrebným k ďalšej službe. Mohla som sa nielen zhlboka nadýchnuť, ale nanovo pozdvihnúť svoju hlavu s istotou, že On je verný a Jeho zasľúbenia sa nemenia.

Nestal sa zázrak a za ten týždeň na DSku sa moja diplomovka doma sama nedopísala, ani anjeli nepobalili do krabíc naše bývanie a neodsťahovali ho na nové miesto. Čakala nás drina a krátke noci. Ale mohli sme sa do toho pustiť s novou vervou a istotou v srdci, že všetko zvládneme s Tým, ktorý nás posilňuje.

Dnes píšem tento článok z pohodlia gauča v našom novom byte. Diplomovka je odovzdaná, krabice sú vybalené, a dokonca sa niekde medzi tými krabicami naša malá princezná naučila sama chodiť a pribudlo jej zopár nových zubov. Keď sa pozriem späť, niekedy sama žasnem, kde sme na to všetko vzali silu. Jedno však viem, že tá pauza na DSku s Pánom a ďalšími učeníkmi v tom zohrala významnú úlohu.

Slávka Fridrichová, AC Hustopeče