Pred pár mesiacmi som na svojom blogu uverejnil článok s názvom „Prestali kresťania spievať?“ Urobil som si prieskum a zistil som, že kongregačné (celozborové) spievanie malo v priebehu storočí klesajúce a stúpajúce tendencie. Keď som bol mládežník, tak sa práve nieslo na prílivovej vlne, ale momentálne znovu nastáva odliv. A to môže byť pre mužov zlá správa.
Na začiatok uvediem rýchly prehľad dejín kongregačného uctievania.
Pred reformáciou nebolo dovolené laikom spievať v kostoloch. Ich úlohou bolo ticho stáť, zatiaľ čo profesionáli (kňaz a kantori) produkovali posvätnú hudbu, hrali na spletité nástroje (píšťalové organy) a spievali v neznámom jazyku (latinčine).
Reformátori vrátili ľuďom spev vo forme kongregačného spievania. Komponovali jednoduché melódie, ktoré sa ľahko spievali a dali im teologicky bohaté slová. Keďže v 16. storočí bola väčšina ľudí negramotných, spev sa stal efektívnou formou katechizmu. Členovia kongregácie sa učili o Bohu počas toho, ako o Ňom spievali.
Ďalší technologický pokrok – kníhtlač – viedol k rozkvetu kongregačného spievania. Prvý spevník kresťanských piesní bol vydaný v roku 1532 a vzápätí sa tucty piesní stali kresťanskými hymnami. V nasledujúcich štyroch storočiach bolo spevníkov ako húb po daždi. Do polovice 20. storočia mal každý protestantský zbor spevník obsahujúci okolo 1000 piesní, z ktorých 250 sa pravidelne spievalo. V mojom zbore za mlada mal každý spevník a bol schopný zaspievať každú slohu každej piesne.
Pred zhruba 20 rokmi nový technologický pokrok – počítačom ovládané obrazovky – vstúpil do amerických modlitební. Zrazu zbory mohli premietať slová piesní pre všetkých. Spevníky boli zastarané. Kresťania už viac neboli obmedzení na 1000 piesní, ktoré im dali do rúk starší.
Zo začiatku zbory premietali piesne, ktoré každý poznal – piesne zo spevníkov, ku ktorým sa pridalo niekoľko chválospevov, ktoré boli produktom Jesus Movement. Ľudia mohutne spievali. To sa ale začalo meniť asi pred desiatimi rokmi (článok bol napísaný v r. 2013, pozn. prekl.). Vedúci chvál si uvedomili, že je možné premietať čokoľvek. A tak začali každý týždeň prinášať nové piesne. Zdrojom sa stalo rádio, internet či konferencie chvál. Niektorí začali skladať nové piesne, ktoré predstavili počas uctievania a po skončení ich predávali na cédečkách. Stručne povedané, išli sme od 250 piesní, ktoré poznal každý, ku 250 000 a viac piesňam, ktoré nepozná nikto.
Pred rokmi bolo dobrým zvykom, že vedúci chvál pripravil svoje ovečky na novú pieseň. „Ideme spievať novú pieseň,“ povedali. „Zaspievame ju dvakrát a potom budeme radi, ak sa k nám pridáte.“ Takéto učenie nových piesní je dnes zriedkavé. Piesne sa menia tak často, že nie je možné sa ich naučiť. Ľudia nemôžu spievať piesne, ktoré nikdy nepočuli. A ak pred sebou nemajú noty, ako majú pochytiť melódiu?
A tak sa cirkev vrátila do 14. storočia. Uctievači stoja ticho, zatiaľ čo profesionálni hudobníci hrajú na spletitých nástrojoch a spievajú v neznámom jazyku. Martin Luther sa musí v hrobe obracať.
Čo to znamená pre mužov? Svetlou stránkou je, že sa už viac necítia pod tlakom, že musia spievať. Muži, ktorí majú problémy s čítaním nôt alebo spievaním, už viac nemusia tápať v spevníkoch, spievať archaické texty, či sa snažiť rozlúštiť noty. Ale tie negatívne dôsledky sú závažné. Muži sú mužmi činu a spev bol jednou z vecí, ktorú sme robievali spoločne. Bola to príležitosť sa zapojiť. Teraz, keď nám mizne kongregačné uctievanie a Večera Pánova sa tiež neslúži každý týždeň, počas bohoslužieb už ostáva len jedna príležitosť sa zapojiť – zbierka. Je toto skutočne to posolstvo, ktoré chceme priniesť mužom? „Seď, buď ticho a užívaj si naše predstavenie. A nezabudni dať peniaze.“
Nie je nič zlé na profesionalite a kvalite hudby v našich zboroch. Problémom nie je rocková kapela, svetlá alebo dym. Kľúčom je znalosť. Ľudia radi spievajú piesne, ktoré poznajú. Ako to viem? Keď tá supermoderná kapela začala hrať kresťanskú pieseň zo spevníka, ľudia si zgustli. Ľudia spievali. Dokonca aj muži.
(David Murrow)
Překlad: Slávka Fridrichová
