Ak by som mala zhrnúť svoje teologické bádanie do praktického záveru, sú dve veci, ktoré silne vystupujú ako zo starozákonného Žaltáru, tak i z uctievania prvej cirkvi:

Obrovský dôraz na kongregačné, čiže spoločné uctievanie Božieho ľudu,

Veľká teologická hĺbka samotných textov a zrejmý didaktický aspekt piesní.

1. Kongregačné uctievanie

Z Biblie sa (našťastie) nedozvieme nič o hudobnom štýle, dĺžke či samotných skladateľoch piesní. Verím, že Boh má svoje dôvody k tomu, že nám tieto špecifické informácie nedal. Jednoznačne ale vieme, že spievané uctievanie bolo, rovnako ako ostatné aktivity stretnutí, spoločné (Sk 2,42). Odohrávalo sa medzi ľuďmi, ktorí mali vzťahy a zdieľali svoju skúsenosť a radosť zo spásy. Slúžilo k spoločnému úžitku celého Tela. Dnešný dôraz na prežívanie jednotlivca a osobný zážitok je biblickému obrazu úplne cudzí.

Ide však o viac ako len o skupinu jednotlivcov spievajúcich tie isté slová v tom istom čase na tom istom mieste. Cieľom by malo byť vyjadrenie jednoty Tela Kristovho vo zvelebovaní Kráľa kráľov a Pána pánov ako prejav poslušnosti a reakcia na Jeho svätosť. Cirkev by mala sama seba vnímať viac ako Telo a menej ako skupinu jednotlivcov. Tento obraz je nádherne vykreslený v Zjavení, kde veľký zástup ľudí z každého národa, zo všetkých pokolení, ľudí a jazykov zhromaždený okolo Baránka a trónu, spolu s anjelmi, starcami a živými bytosťami volajú na slávu Baránkovi (Zj 7,9–12).

Uctievanie nie je kresťanský koncert! Nemám nič proti koncertom a rada sa ich zúčastňujem. Problém je v tom, že v súčasnosti tieto dva úplne odlišné žánre s rozdielnymi úlohami často splývajú. James K. A. Smith píše: „Kresťanské uctievanie je spoločná, kolektívna a kongregačná činnosť. Zhromaždený ľud spievajúci v harmónii kongregačného uctievania ako jeden hlas je neodlučiteľnou súčasťou uctievania cirkvi.“

Prečo je koncert – hudobné vystúpenie kapely nakoniec až prekážkou v spoločnom uctievaní, si ukážeme neskôr na pár konkrétnych dôvodoch. Verím, že nie je cieľom žiadnej chválospevovej skupiny pôsobiť rušivo v uctievaní, práve naopak. Preto je možno potrebné sa tu a tam zastaviť a znovu prehodnotiť náš zámer a prostriedky, ktoré k jeho uskutočneniu používame. Neuvedomujeme si totiž ako veľmi sme už ovplyvnení kultúrou, ktorá si váži individualizmus, vyzdvihuje talenty, kreativitu a formu.

 2. Obsah piesní

Či si zoberieme 150 zaznamenaných žalmov v SZ, žalmy citované v NZ alebo žalmy a piesne z NZ, často sme až prekvapení, akou témou sa zaoberajú. Neobchádzajú náročné teologické otázky, práve naopak, využívajú silný didaktický aspekt piesní. Nič si človek nezapamätá tak ako to, čomu je pridelená chytľavá melódia. Napríklad pieseň citovaná apoštolom Pavlom vo Fil 2,5–11 (Carmen Christi) o. i. rieši hypostatickú jednotu Ježiša Krista. James White tvrdí, že táto pieseň bola v prvej cirkvi tak známa, ako keby dnes niekto povedal: „Tak vzácna milosť...“ a všetci by už vedeli o čo ide. Podobne je tomu i s časťami kresťanských piesní zaznamenanými napr. v Rim 11,36; Kol 1,15–20; 1 Tim 1,16; 3,16; atď. Novozákonné piesne sú silne Kristocentrické, priamo hovoria o tom, kto Kristus bol a čo urobil. Mnohé z nich vydláždili cestu teologickým a doktrinálnym základom, na ktorých Cirkev stála aj o niekoľko storočí neskôr. Martin Luther písal piesne s presvedčením, že Božie slovo má na zhromaždení hovoriť k ľudskému srdcu a domov si ho ľudia majú odniesť v piesni.

Piesne dokážu viac než si často uvedomujeme. Trápi ma, keď vidím, ako sú mnohé zamerané na nás, naše prežívanie, často nedávajú zmysel ani v pôvodnom jazyku a preklad jednoznačne nepomohol, a čo je najhoršie, niektoré sú vyslovene nebiblické. A pritom máme k dispozícii tak úžasný nástroj na učenie biblických právd, ktoré ostanú v ľudských mysliach i srdciach.

Čo môže brániť kongregačnému uctievaniu?

Okrem duchovnej stránky je tu niekoľko veľmi praktických vecí, ktoré sa stali bežnou súčasťou času chvál, nie vždy však spolu pôsobia k dobrému. Za všetky aspoň niekoľko príkladov:

Hlučnosť/tichosť

Ak ste niekedy spievali v spevokole, je vám známy princíp, že spevák má spievať tak, aby počul toho po svojej pravej i ľavej ruke. Problém je však v tom, že zvuk z pódia je niekedy tak hlučný, že nikto nepočuje svoj vlastný hlas, a tak úplne stráca nielen motiváciu spievať, ale vlastne sa mu i ťažko kontroluje jeho vlastný hlas. Nehovoriac už o tzv. senzorickej deprivácii, ktorá je typická práve pre koncerty, kde poslucháči zažívajú isté preťaženie zmyslov a je to žiadaná súčasť emočného zážitku. Prílišná tichosť hudby a spevu však môže mať podobný efekt v tom zmysle, že člen zhromaždenia má pocit, že je jediný, kto spieva, počuje len svoj vlastný hlas, a to mnohým spôsobuje zábrany k spevu.

Vizuálne bariéry

Keď som študovala hudbu a uctievanie, bolo nám povedané, že už aj vedenie chvál spoza klavíra môže byť kontraproduktívne, keďže klavír umelo vytvára stenu medzi vedúcim chvál a obecenstvom. Dnes je však tých bariér také množstvo, že často dostať sa na pódium je pomaly ako vojsť za oponu do svätyne svätých: vysoké pódia, kazateľnice vo výhľade, množstvo hudobných stojanov, obrovské odposluchy, rôzne výzdoby, vizuálne efekty (svetlá, para, blikajúce obrazovky) a pod. Vizuálnou bariérou však môže byť i samotná výstrednosť kapely, či už svojím výzorom, oblečením, správaním, alebo zámerné vizuálne prvky, ako sú napr. tance, mávanie vlajkami, tamburíny, atď.

Prílišná kreativita a neznáme piesne

Postavenie kapely na pódium navodilo dojem, že chválospevový tím má byť centrom našej pozornosti. Jeho členovia potom niekedy právom vnímajú akýsi neustály tlak na dokonalosť a kreativitu. Keď sa však ponoria do dlhých hudobných rífov, inštrumentálnych a speváckych sól, spontánnemu tvoreniu a pod., (čo môže byť úprimne zamýšľané ako osobné uctievanie Boha daným hudobníkom), obecenstvo často prechádza do pasivity a stáva sa z neho čistý divák. Umelecká kreativita určite má svoje miesto. Osobne si ale myslím, že tak úplne nepatrí do kongregačného času uctievania.

To isté platí aj o neustálom obmieňaní repertoáru. Keď obecenstvo pieseň nepozná, nebude spievať, a to aj napriek tomu, že slová piesní sú premietané na stene. Dajte pár takýchto piesní po sebe a uvidíte, ako mnoho ľudí posedáva či sa zabáva vlastným mobilom.

Existuje riešenie?

Nechcem znieť len ako kritik. Verím, že riešenie je jednoduchšie než sa zdá. Je na každom vedúcom chvál, aby komunikoval s pastorom a bol citlivý na dané obecenstvo.

Ja osobne som veľký fanúšik spevokolov. Má to veľa výhod, ako napr.: na pódiu stojí veľa ľudí, nikto nevyniká hlasom, a ak sú rovnako oblečení, tak ani svojím výzorom. Je možné priamo spredu učiť kongregačnému uctievaniu a byť správnym a strhujúcim príkladom. Samotná náročnosť prípravy môže byť taktiež výhodou, pretože je veľký priestor na budovanie vzťahov, vyučovanie, duchovnú i profesionálnu prípravu. Je mi ale jasné, že pri veľkosti našich zborov tento scenár môže byť vo väčšine z nich len snom, ak nechceme, aby počas času uctievania vystúpil dopredu celý zbor. Preto mi napadá, čo tak to otočiť? Ja sa stávam dirigentom, kde ľudia v obecenstve sú mojím spevokolom. Áno, ide ponajprv o myslenie a postoj, ale mohlo by to mať aj zaujímavé praktické aplikácie. Z vlastnej skúsenosti viem, že mnoho ľudí rado príde i na špeciálny nácvik učenia sa nových piesní a harmónií do nich. To nadšenie, s ktorým potom spievajú v nedeľu na bohoslužbách, je strhujúce i pre ostatných. Technické zvládnutie piesní potom znovu umožňuje upriamiť pozornosť na Toho, koho sme pôvodne prišli spoločne uctievať.

Slávka Fridrichová

AC Hustopeče