Loading…
  • 0
  • 1
  • 2
  • 3
  • 4
  • 5
  • 6
  • 7

Dnešní doba – zážitkový život

Napsal(a)   úterý, 11. září 2018 13.50

Rozhovor s Mirem a Martou Tóthovými, pastorským párem z Nitry

 

Jaký je rozdíl mezi pastorem dvacátého a dvacátého prvního století? Jestli vůbec nějaký rozdíl má být.

Miro: Hm, je to určite veľký rozdiel. Myslím, že sa úplne mení generácia, ktorú oslovujeme, takže aj cieľová skupina je diametrálne odlišná. Je tu viditeľný posun od moderny k postmoderne, a dokonca niektorí hovoria až k metamoderne, čo je za postmodernou, a to sú ľudia, ktorí rozmýšľajú úplne inak. Adresát, ktorého oslovujeme, je úplne iný. Ak chceme zasiahnuť svet, ako Randal Ross dnes kázal (rozhovor jsme natočili na pastorálce na Slovensku, pozn. red.), ak chceme priniesť zmenu, transformáciu kultúry, musíme zmeniť spôsob, ako uvažujeme o službe... Určite nemáme meniť posolstvo, ale meníme metodiku, prístup a možno aj uvažovanie. Každý pastor, ktorý zasahuje nezasiahnuté mesto, je misionár. V akomkoľvek českom alebo slovenskom meste slúžime, buď zakladáme zbor alebo vedieme existujúci zbor, čelíme sekularizmu, a možno na Slovensku o trochu viac aj formálnej religiozite. Takže žijeme a slúžime v prostredí, v ktorom sme misionári. Každý misionár potrebuje poznať svoje prostredie. Rovnako, ako keď niekto ide do Afriky a potrebuje poznať hostiteľskú kultúru, aj my musíme poznať našu hostiteľskú kultúru, a to je obrovská výzva. Mať jasnú hranu, mať jasno v tom, kto sme, čo je naša identita a nerobiť morálny kompromis, a na druhej strane milovať a poznať kultúru, v ktorej žijeme… Nemať nejaký zo zásady odmietavý postoj, ale mať skutočnú lásku k ľudom a poznať ich. A to je obrovský štýl.

Marta: Ja si myslím, že v dnešnej dobe je veľmi dôležité chcieť pochopiť novú generáciu. To si vyžaduje otvoriť srdce niečomu, čomu nerozumieme, a to je veľmi ťažké, málokto z nás to chce. Ale ak naozaj chceme posúvať veci ďalej, musíme ich posúvať mladším. A mladší majú úplne iný pohľad na vec. Musíme sa viac naučiť vidieť veci ich očami. Dnešní mladí si nedávajú servítku pred ústa, ako sme si možno my dávali, pre nás bola úcta k starším oveľa väčšia a iná. Títo mladí to povedia priamo, čo na srdci, to na jazyku, a niekedy nám to vyráža dych. Ale pravda je taká, že ak to spracujeme správne, naše vzťahy môžu byť oveľa hlbšie, veľmi obohacujúce na obidvoch stranách. Ak chceme zasiahnuť túto mladšiu generáciu, musíme byť otvorení počuť pravdu. Oni naozaj milujú pravdu. Pre nich je pravda veľmi dôležitá, hoci je niekedy ich forma prejavu pravdy pre nás šokujúca.

Čím žijí Slováci dnes?

Miro: Hokej už nie, lebo tam sme skončili. (smích)

Marta: Myslím, že to je veľmi podobné, ako kdekoľvek v Európe, proste taký existenčný boj, boj o prežitie, a potom, keď niekto prejde cez tú pomyselnú čiaru, tak je to materializmus.

Myslíš, že je to spojeno s nezájmem o duchovní nebo Boží věci? 

Miro: Hoci je Slovensko viac náboženské ako Česko, v zásade sú ľudia zatvorení voči evanjeliu samotnému. Majú akési kultúrne dedičstvo v tradičnom kresťanstve, ale voči evanjeliu sú uzavretí. Ja to hovorievam tak, že sú voči evanjeliu zaočkovaní. Z náboženskej tradície, z rímskokatolíckeho fenoménu majú akurát dosť na to, aby nepotrebovali viac. Náboženstvo je v našej kultúre takou celospoločenskou očkovaciou látkou voči prebudeniu. Preto je v zásade veľmi náročné prinášať ľuďom evanjelium a čeliť ich predsudkom a predpojatosti.

Marta: Ja by som povedala, že dnes vidím fenomén „zážitkového života“. Čím viac zážitkov máš, tým plnšie sa cítiš. A ľudia, aspoň teda mnohí, žijú pre to, aby mali čo najviac zážitkov, a potom uplatnenie v práci. Mnoho ľudí je ochotných pracovať päť dní a potom si užívať celý víkend. Dnes máme veľa spôsobov, ktoré nám dávajú náhradu na naplnenie. Často to sú pekné a dobré veci, ale vidím v tom aj veľké nebezpečenstvo. Takýmto štýlom sa dá žiť dosť dlho, ale mám obavu, že z dlhodobého hľadiska to nie je naplňujúce.

Jak budujete svůj sbor, když se podíváte zpátky, třeba od roku 2000, to už máme 18 let... Procházíte nějakými změnami?

Marta: Toto začnem ja. (smích) My nonstop ideme zmenami, pretože môj muž je vizionár a on mení veci stále a často všetko. Ako jeho žena som to nemala na začiatku veľmi rada. Ja prirodzene nemám rada prudké zmeny. Som ten typ človeka, ktorý by najradšej žil v bezpečí. Ale môj manžel je vizionár a on veci mení. Tak som sa učila a učím sa ešte stále objaviť krásu v zmene. A zistila som, že ak chceme vidieť posun, musíme veci meniť. Takže u nás sa menia veci pravidelne a často. Ľudia v zbore si už na to zvykli a už sa tešíme, lebo nás to posúva ďalej.

V jakých časových intervalech? (smích)

Marta: Dva, tri roky by som povedala...

Miro: Ta pôvodná otázka znela ako?

Jakými změnami od roku 2000 prošel váš sbor?

Miro: Ja som začal službu v 1994. Vrátil som sa po troch rokoch z Ameriky, z biblickej školy, a začal som zakladať zbor v meste, kde sme nemali žiaden zbor, a tam sme boli do roku 2006, medzitým sme sa s Marti vzali v 97. To prvé mesto bolo Nové Zámky, v 2006 sme sa presťahovali do Nitry, takže teraz už je to dvanásty rok, čo sme na ďalšom pôsobisku. Odtiaľ sme v službe expandovali do troch ďalších miest. Takže dnes fungujeme ako jeden zbor vo viacerých lokalitách, voláme to multilokálny zbor. Vlastne to je vízia, jednou šupou zasiahnuť širšie územie evanjeliom. Zmeny sa netýkajú originálnej vízie, lebo tá je rovnaká, pôvodná vízia sa nezmenila od začiatku, len frazeológia sa „updatovala“. Čiže základná vízia zostala tá istá, pričom sa zmenil štýl služby, zmenili sa lokality, zmenili sa strategické dôrazy. Priestory sa pravidelne menia stále, tím sa mení, spolupracovníci sa môžu meniť, ale naše poslanie, misia, a takisto vízia, to je niečo, čo ostáva nezmenené.

Takže pěkně rostete...

Miro + Marta: Chceli by sme viac (oba najednou), ale je to skvelý príbeh, čo Boh robí. Určite áno.

Děkujeme za rozhovor!

–j+ib–

Naposledy změněno úterý, 11 září 2018 13:55
Redakce

Internetová stránka: www.zivotvkristu.cz
Používáním tohoto webu souhlasíte s používáním souborů cookie.