Čím žijí Slováci dnes?
Miro: Hokej už nie, lebo tam sme skončili. (smích)
Marta: Myslím, že to je veľmi podobné, ako kdekoľvek v Európe, proste taký existenčný boj, boj o prežitie, a potom, keď niekto prejde cez tú pomyselnú čiaru, tak je to materializmus.
Myslíš, že je to spojeno s nezájmem o duchovní nebo Boží věci?
Miro: Hoci je Slovensko viac náboženské ako Česko, v zásade sú ľudia zatvorení voči evanjeliu samotnému. Majú akési kultúrne dedičstvo v tradičnom kresťanstve, ale voči evanjeliu sú uzavretí. Ja to hovorievam tak, že sú voči evanjeliu zaočkovaní. Z náboženskej tradície, z rímskokatolíckeho fenoménu majú akurát dosť na to, aby nepotrebovali viac. Náboženstvo je v našej kultúre takou celospoločenskou očkovaciou látkou voči prebudeniu. Preto je v zásade veľmi náročné prinášať ľuďom evanjelium a čeliť ich predsudkom a predpojatosti.
Marta: Ja by som povedala, že dnes vidím fenomén „zážitkového života“. Čím viac zážitkov máš, tým plnšie sa cítiš. A ľudia, aspoň teda mnohí, žijú pre to, aby mali čo najviac zážitkov, a potom uplatnenie v práci. Mnoho ľudí je ochotných pracovať päť dní a potom si užívať celý víkend. Dnes máme veľa spôsobov, ktoré nám dávajú náhradu na naplnenie. Často to sú pekné a dobré veci, ale vidím v tom aj veľké nebezpečenstvo. Takýmto štýlom sa dá žiť dosť dlho, ale mám obavu, že z dlhodobého hľadiska to nie je naplňujúce.
Jak budujete svůj sbor, když se podíváte zpátky, třeba od roku 2000, to už máme 18 let... Procházíte nějakými změnami?
Marta: Toto začnem ja. (smích) My nonstop ideme zmenami, pretože môj muž je vizionár a on mení veci stále a často všetko. Ako jeho žena som to nemala na začiatku veľmi rada. Ja prirodzene nemám rada prudké zmeny. Som ten typ človeka, ktorý by najradšej žil v bezpečí. Ale môj manžel je vizionár a on veci mení. Tak som sa učila a učím sa ešte stále objaviť krásu v zmene. A zistila som, že ak chceme vidieť posun, musíme veci meniť. Takže u nás sa menia veci pravidelne a často. Ľudia v zbore si už na to zvykli a už sa tešíme, lebo nás to posúva ďalej.
V jakých časových intervalech? (smích)
Marta: Dva, tri roky by som povedala...
Miro: Ta pôvodná otázka znela ako?
Jakými změnami od roku 2000 prošel váš sbor?
Miro: Ja som začal službu v 1994. Vrátil som sa po troch rokoch z Ameriky, z biblickej školy, a začal som zakladať zbor v meste, kde sme nemali žiaden zbor, a tam sme boli do roku 2006, medzitým sme sa s Marti vzali v 97. To prvé mesto bolo Nové Zámky, v 2006 sme sa presťahovali do Nitry, takže teraz už je to dvanásty rok, čo sme na ďalšom pôsobisku. Odtiaľ sme v službe expandovali do troch ďalších miest. Takže dnes fungujeme ako jeden zbor vo viacerých lokalitách, voláme to multilokálny zbor. Vlastne to je vízia, jednou šupou zasiahnuť širšie územie evanjeliom. Zmeny sa netýkajú originálnej vízie, lebo tá je rovnaká, pôvodná vízia sa nezmenila od začiatku, len frazeológia sa „updatovala“. Čiže základná vízia zostala tá istá, pričom sa zmenil štýl služby, zmenili sa lokality, zmenili sa strategické dôrazy. Priestory sa pravidelne menia stále, tím sa mení, spolupracovníci sa môžu meniť, ale naše poslanie, misia, a takisto vízia, to je niečo, čo ostáva nezmenené.
Takže pěkně rostete...
Miro + Marta: Chceli by sme viac (oba najednou), ale je to skvelý príbeh, čo Boh robí. Určite áno.
Děkujeme za rozhovor!
–j+ib–
